História
Snina leží v strednej časti doliny Cirochy pri sútoku riek Cirocha a Pčolinka. Do roku 1711 patrila do Zemplínskej stolice. Podľa historikov dedinu Snina založili slovenskí obyvatelia pred 13. storočím, pravdepodobne v 11. až 12. storočí. Patrí k najstarším slovenským sídliskám v okolí. Z tohto raného obdobia stredoveku nemáme o Snine žiadne písomné správy. Prvá písomná správa o Snine sa zachovala v listine uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou z roku 1317, ktorý ňou potvrdil darovanie viacerých dedín v hornom Zemplíne – medzi nimi aj Sniny (possessio Szinna) - svojmu vernému prívržencovi, šľachticovi Filipovi Drugetovi (Drugeth).
V latinsky a maďarsky písaných písomnostiach zo 14. – 17. storočia sa názov dediny, neskôr mestečka Snina vyskytuje vo viacerých pravopisných tvaroch – Szinna (1317, 1657), Zynna (1451, 1548), Zinna (1601), Sinna (1623). Ide o maďarizované tvary pôvodného slovenského názvu Snina. V Uhorsku bolo zvykom zapisovať názvy miest, dedín i mená osôb do úradných dokumentov v maďarskej alebo maďarizovanej podobe. Podľa historika Ferdinanda Uličného je názov Sniny totožný s rodovým menom, tak ako názvy Domaša, Kelča a pod. Meno Sena sa bežne vyskytovalo v 13. storočí.
Podobný názov ako Snina mala v stredoveku aj dedina Senné (Scinna, Zenna, Sinna, Zinua). Dedinu tak pomenovali jej slovenskí zakladatelia podľa toho, že v jej chotári bolo veľa lúčnych pozemkov. Keď si tam je zakladatelia vybudovali obydlia, dedina dosltala názov Senná (Ves). Preto druhým variantom by mohlo byť odvodenie názvu Sniny od slovenského slova seno.
Územie Sniny sa po vzniku Uhorského štátu stalo vlastníctvom uhorských kráľov Arpádovcov. Keď v roku 1301 zomrel Ondrej III. – posledný kráľ z rodu Arpádovcov, nároky na uhorský trón si robil aj Karol Róbert z rodu neapolských Anjouovcov (1308 – 1342). Do Uhorska prišiel s družinou šľachticov, medzi ktorými boli aj bratia Filip a Ján Drugetovci.
Filip Druget bol dôverníkom a vojvodcom Karola Róberta. Zohral významnú úlohu pri jeho dosadení na trón. Za jeho verné služby a úspechy v bojoch mu kráľ udelil hodnosť spišského a abovského župana a neskôr hodnosť palatína. V roku 1317 daroval kráľ Karol Róbert Filipovi Drugetovi skonfiškované majetky a hradné panstvá. Od tých čias patrila Snina nepretržite až do konca 17. storočia Drugetovcom.
Snina mala oproti okolitým dedinám pomerne priaznivé životné podmienky. Sninský chotár bol v strednej časti rovinatý a vhodný na rozvoj poľnohospodárstva. Intravilán dediny tvorili domy so záhradami, sadmi, záhumienkami, extravilán zase polia, lúky a les. Od 14. a 15. storočia stál v Snine rímskokatolícky kostol. Najstaršia časť Sniny sa nachádzala pri sútoku Cirochy a Pčolinky pri kostole. Bývanie v stredoveku bolo na nízkej úrovni, poddaní žili v hlineno-drevených domoch pokrytých strechou zo slamy, rákosia alebo dreva.
Väčšinu obyvateľov Sniny v stredoveku tvorili poddaní roľníci. Poddaní mali rôzne povinnosti voči štátu, cirkvi a zemepánovi.
V 14. storočí bola oblasť nad Humenným ešte stále riedko osídľovaná. Preto Drugetovci pozvali na svoje majetky nových osadníkov (hostí), aby tak zvýšili svoje príjmy. Noví osadníci pochádzali najmä z preľudnených starších slovanských sídlisk, v menšej miere ich tvorili prisťahovalci nemeckého, poľského a rusínskeho pôvodu. Toto doosídľovanie bolo založené na zákupnom (nemeckom) práve.
Od druhej polovice 14. st. sa začalo osídľovanie vyššie položených častí humenského panstva v rámci kolonizácie na valašskom práve. Prví osadníci na valašskom práve boli valašsko-rumunského pôvodu a boli málo početní. Na nich nadviazali osadníci rusínsko-ukrajinského pôvodu z litovského veľkokniežatstva a poľského kráľovstva, ktorí dopĺňali riedko osídlené staršie osady. Od 15. st. pochádzali osadníci aj z domáceho slovenského prostredia. Aj do Sniny sa v 2. polovici 14. st. a v 15. storočí prisťahovali valašsko-rusínski obyvatelia.
Snina po hospodárskej stránke zaostávala za Humenným. Jej prosperita závisela od zemepánov Drugetovcov, ale aj od geografickej polohy. Obchodná cesta cez Sninu bola menej frekventovaná, čo sa prejavilo slabším rozvojom jej trhu a remesiel.
Trh ovplyvnil hospodársky rozvoj remeselnej výroby a stal sa lákadlom pre nových obyvateľov, ktorých počet postupne narastal a bol rozhodujúcim faktorom, ktorým sa Snina odlišovala od dedín. V 2. polovici 16. st. sa Snina postupne vyvinula na mestečko a v r. 1623 ju v urbári zapísali ako oppidum Sinna.
V r. 1684, smrťou Žigmunda Drugeta a jeho brata biskupa Valentína v r. 1691, vymrel rod Drugetovcov po meči, a tak podľa zákona majetky pripadli späť kráľovi. Kráľ Leopold I. uznal nároky grófky Terézie Keglevičovej, vdovy Žigmunda Drugeta, na drugetovské majetky a v r. 1700 jej i jej dcéram udelil donáciu na humenské a sninské majetky. V r. 1710 po smrti grófky Terézie pripadol majetok jej dcéram a ďalej sa delil medzi ich deti.
V roku 1781 dala grófka Terézia Zichyova-van Dernáthová, vnučka Žigmunda Drugetha, postaviť kaštieľ. Po smrti grófky jej piati synovia v roku 1799 predali Sninu i s novým ešte nie celkom nedokončeným kaštieľom Jozefovi Rhollovi, podnikateľovi z Gemera, ktorého potomkovia zveľaďovali tento kraj až do roku 1857. Za tento krátky čas sa postarali o vybudovanie železiarne v roku 1809 v Jozefovej doline. V ďalších rokoch bola v jej blízkosti vystavaná celá osada Jozefove Hámre (dnes Zemplínske Hámre), kde sa usádzali aj nemecké rodiny. Jozef Rholl, ktorý sa najviac pričinil o hospodársky rozvoj Sniny a okolia, postavil v Hámroch aj zlievareň. V nej bola v roku 1841 odliata aj známa socha Herkula umiestnená na nádvorí kaštieľa, ktorá je dodnes nepísaným symbolom mesta.
Od roku 1839 sa v Snine konali štyrikrát ročne tradičné jarmoky, ktoré znamenali rozvoj obchodu a remesiel. V čase hospodárskej krízy v roku 1873 železiarne úplne zanikli, život obyvateľov Sniny a okolia sa rapídne zhoršil a nastalo hromadné sťahovanie do USA, Kanady a západnej Európy.
Čiastočné hospodárske oživenie regiónu nastáva na začiatku 20. storočia. Súviselo s výstavbou železnice z Humenného do Stakčína v rokoch 1909 – 1912, ktorá umožnila rozvoj najmä drevárskeho priemyslu.
Územie regiónu bolo v 20. storočí priamym dejiskom dvoch veľkých vojen, ktoré priniesli zhoršenie životných podmienok pre tunajší ľud. Po prvej svetovej vojne bola postavená vo Vihorlatských vrchoch úzkokoľajová železnica na dopravu dreva. Cestné komunikácie boli budované v rokoch 1932 - 1933. Hospodárskemu rozvoju napomáhala hlavne píla v Snine a železničná trať do Stakčína. Po vojne vznikla potreba opraviť zničené objekty a toho dôvodu bola v roku 1930 v Snine postavená tehelňa s trojsmennou nepretržitou prevádzkou.
V medzivojnovom období, keď Zakarpatská Rus patrila k Československu, bola Snina dôležitým mestom na obchodnej ceste smerom na východ. Druhá svetová vojna nadlho poznačila životy mnohých Sninčanov aj celé hospodárstvo mesta i jeho okolia. Po vzniku Slovenského štátu od r. 1939 východná časť okresu Snina patrila Maďarsku. Dňa 25.11.1944 bolo mesto oslobodené a postupne sa opäť spamätávala píla, tehelňa a ďalšie podniky, aby zabezpečili obnovu celého okresu.